Ku dzecom je strašne dobrá,

a preto ju veľmi ľúbia.

Len na mne še hrozne tvári,

jak tigrica, ked še pári.

Cerí na mne štátne zuby,

vypadli jej vonku z huby.

Zostala jej prázdna huba,

kuká na mne ako trúba.

A potom še po nich zehne,

do huby ich nazad vežme.

Len čo si ich nazad dala,

už še na mne rozvreskala.

Že šicko je moja vina,

že som oplan, debil, šviňa.

Že še o nič nestarám

a že málo zarábam.

Ale ja še hnevu zdržím,

poctivo si svoj sľub držím.

Ušmejem še na ňu milo

a ju skoro poražilo.

Tlak jej stupnul na stotricec

a začala na mne kričec.

Ja ju iba slucham v kľudze,

nech už budze to co budze.

Ona vreskac neprestáva,

až še z teho zajakáva.

Nech si vreska koľko chce,

no zo mnu to nepohne.

Nebudzem še hnevac dneška,

len nech kričí, len nech vreská.

Však še na to kuknime,

kto to dluhši vytrime.

Už mi jednu skoro struhla,

moja hlava še jej uhla.

Lebo dobrý postreh mám,

ja še na ňu nehnevám.

Tak to bulo po dni dva,

až kým prišla večera.

Co še stalo pri večeri,

to mi nikto neuverí.

Od stola sme spolu vstali,

pod stromček še ponáhľali.

Pod stromčekom popri scene,

čekalo nás prekvapene.

Stál tam balík postavený,

prekrásne bul zabalený.

Aj lístok bol na balíčku,

že je balík pre svokričku.

Podpísaný z moju ruku,

chycila me kolo krku.

Do oči jej vešli slzy,

povedala, že ju mrzí.

Že me rada nemala,

a že me furt hnevala,

že teraz še šicko zmení,

že ona še zo mnu zmieri.

A že tote Vianoce,

najkrajše v jej živoce.

To mi šicko povedala,

ked na plecu mi plakala.

Aj ked v nej bul ďabel skrytý,

v hĺbke duše cit bol vrytý.

Bo láska je v každej duši,

len ju vonku dostac muší.

A jej še to podarilo,

veľmi ma to pocešilo.

Zmenili še našo vzťahy,

už me volá zať môj drahý.

Z teho ľudze milé,

poučene plyne,

že láska a pevná vôľa,

nenávisť a zlobu zdolá.