Porozmýšľal ešte chvíľku

a už chrápe ťahá pílku.

Leží Servác nacahnutý,

nevidno len čarné buty.

Zaspal hore na kabíne,

zobudzil še po hodzine

a v tej chvíli ako vstal,

už zas hrešil nadával.

Hodil zraky priamo hore

a uvidel mrakov more.

Ťahajú sa smerom k nemu,

neunikli jeho vnemu.

Nepadalo už sto dni,

keď tu zrazu zahrmí.

Aj mračná sa sťahujú,

veľkú búrku zvestujú.

Sú to veľké čierne mraky,

muší to byť zázrak dáky.

Nie zázrak len pokles tlaku,

prvá kvapka kvapla z mraku.

A v tej chvíli z medzi mrakov

prirodzene bez zázrakov,

zahrmelo aj blesk šľahol,

traktorista mŕtvy ľahol.

Padol z výšky na zem dolu,

krvou kropí suchú roľu

a tá hlina vysušená,

od krvi sa začervená.

Červená sa čoraz viacej,

od tej krvi neveriacej

a možno sa zahanbila,

že sa takto pošpinila.

Z jeho tela stúpa dym,

neurobí nič už s tým.

Nezmení už život svoj,

bo už skončil žitia boj.

Nadával a hrešil fest,

možno to bol boží trest.

Možno mal len šťastia málo,

nikto nevie čo sa stalo.

Iba jedno vieme iste,

že svedomie nemal čisté

a možno ho nemal žiadne

lebo srdce to mal chladné.

Nebola v ňom štipka citu,

vlastnú ženu vyhnal z bytu.

ublížil aj iným ľudom,

bezstarostne s veľkým kľudom.

Žil životom nespútaným,

spokojný so sebou samým.

Nevyužil šancu svoju,

priviesť dušu ku pokoju.

Na pokoru na milosť,

do smrti je času dosť.

Ale ten čas rýchlo beží

a on v rakve mŕtvy leží.

Pán farár ho pochovali

a tak ľuďom povedali,

žeby sebe príklad brali

a takto sa nechovali.

Nesúdia však jeho činy,

to urobí niekto iný,

Lebo toto ako viete,

nemôže nik na tom svete.

Rozmýšľajte prosím o tom,

čo urobiť so životom.

Rozmýšľajte kým je čas

o to prosím všetkých Vás.

Teraz to už každý vie,

čo povedať príbeh chce.

Nehrešiť a prosiť treba,

požehnané dary z neba.